Príhovor
Sú ľudia, ktorí už od detstva vedia čím by chceli byť. Ja to neviem doteraz.
Šťastie je v živote dôležité. A ja som mala to šťastie stretnúť sa s cestovaním pracovne a následne precestovať veľa, hlavne pre Stredoeurópanku z postkomunistického Slovenska, exotických krajín. Všímala som si život ľudí v bohatých i chudobných krajinách, ale fascinovali ma tie druhé. Prečo? Lebo čím boli ľudia jednoduchší, tým boli milší, úprimnejší a priateľskejší. Na cestách som fotila - chcela som zachytiť množstvo neopakovateľných chvíľ, kultúr a uvedomila som si, že už o pár rokov bude všetko inak v dôsledku globalizácie a pokroku.
"Aj táto fotka je dobrá, aj tá, aj tá - prečo nefotíte profesionálne?" - spýtal sa ma v Dome fotografie v Bratislave dnes už zomrelý Ing. Vladimír Vorobjov, veľká osobnosť slovenskej fotografie, historik, teoretik a profesor VŠVU. Tento pán, vždy v dobrej nálade a s úsmevom ma hlavne naučil to, že fotografia musí mať dušu. A to bol impulz, ktorý ešte viac naštartoval moje snaženie zachytiť cez hľadáčik fotoaparátu pominuteľné a neopakujúce sa okamihy.
Fascinovalo ma veľa krajín: kultúra a náboženstvo Etiópie, divoký Dogoni, ale aj bájne mesto Timbuktu v Mali, život Himbov v Namíbii, pamiatky a povesti Nepálu, historické Machu Picchu v Peru, nespútaná Irian Jaya v Indonézii, veľmi milí ľudia Pakistanu, mozaikové mešity Iránu, neskutočný Tibet, farebná India, Bayonský úsmev Kambodže, Mjanmarská thanaka, sviatky a pohreby na Bali, farebnosť krojov a pyramídy Guatemaly, pamiatky a pohodoví ľudia Laosu... Každý kto cestuje, vie o čom hovorím. Cestovanie vzdeláva, núti nás zamýšľať sa a posúva nás dopredu. Dostala som sa k pozostatkom najstaršieho mesta sveta, k 5 tisíc rokov starému Mohenjo Daru v Pakistane, krajinou nazývanou kolískou terorizmu. Mieste, kde len kvôli nám prišiel miestny človek na bicykli so samopalom a čerstvo zabitou sliepkou, oblečený v miestnom odeve pripomínajúcom pyžamo, a s úsmevom sa ospravedlnil za oneskorenú pohostinnosť, uvedomila som si, že svet je neskutočne zaujímavý. Mimochodom, už pred 5 tis. rokmi poznali ľudia hraciu kocku aká sa používa dodnes v stolnej hre "Človeče nehnevaj sa".
Pán Vorobjov o mne povedal, že mám "láskavý pohľad na svet". Posúďte sami.
Šťastie je v živote dôležité. A ja som mala to šťastie stretnúť sa s cestovaním pracovne a následne precestovať veľa, hlavne pre Stredoeurópanku z postkomunistického Slovenska, exotických krajín. Všímala som si život ľudí v bohatých i chudobných krajinách, ale fascinovali ma tie druhé. Prečo? Lebo čím boli ľudia jednoduchší, tým boli milší, úprimnejší a priateľskejší. Na cestách som fotila - chcela som zachytiť množstvo neopakovateľných chvíľ, kultúr a uvedomila som si, že už o pár rokov bude všetko inak v dôsledku globalizácie a pokroku.
"Aj táto fotka je dobrá, aj tá, aj tá - prečo nefotíte profesionálne?" - spýtal sa ma v Dome fotografie v Bratislave dnes už zomrelý Ing. Vladimír Vorobjov, veľká osobnosť slovenskej fotografie, historik, teoretik a profesor VŠVU. Tento pán, vždy v dobrej nálade a s úsmevom ma hlavne naučil to, že fotografia musí mať dušu. A to bol impulz, ktorý ešte viac naštartoval moje snaženie zachytiť cez hľadáčik fotoaparátu pominuteľné a neopakujúce sa okamihy.
Fascinovalo ma veľa krajín: kultúra a náboženstvo Etiópie, divoký Dogoni, ale aj bájne mesto Timbuktu v Mali, život Himbov v Namíbii, pamiatky a povesti Nepálu, historické Machu Picchu v Peru, nespútaná Irian Jaya v Indonézii, veľmi milí ľudia Pakistanu, mozaikové mešity Iránu, neskutočný Tibet, farebná India, Bayonský úsmev Kambodže, Mjanmarská thanaka, sviatky a pohreby na Bali, farebnosť krojov a pyramídy Guatemaly, pamiatky a pohodoví ľudia Laosu... Každý kto cestuje, vie o čom hovorím. Cestovanie vzdeláva, núti nás zamýšľať sa a posúva nás dopredu. Dostala som sa k pozostatkom najstaršieho mesta sveta, k 5 tisíc rokov starému Mohenjo Daru v Pakistane, krajinou nazývanou kolískou terorizmu. Mieste, kde len kvôli nám prišiel miestny človek na bicykli so samopalom a čerstvo zabitou sliepkou, oblečený v miestnom odeve pripomínajúcom pyžamo, a s úsmevom sa ospravedlnil za oneskorenú pohostinnosť, uvedomila som si, že svet je neskutočne zaujímavý. Mimochodom, už pred 5 tis. rokmi poznali ľudia hraciu kocku aká sa používa dodnes v stolnej hre "Človeče nehnevaj sa".
Pán Vorobjov o mne povedal, že mám "láskavý pohľad na svet". Posúďte sami.
